Kultúra

Deň keď som rozmýšľal o ukončení svojho života

depresia

Pamätám si ako som sedel vo svojom aute 1997 Toyota 4Runner, zlomený, prázdny, ale plný nenávisti voči Bohu. Bol som v hlbokej depresii, postihnutý úzkosťou a veľmi skeptický voči životu. Nezáležalo na tom koľko liekov som bral, koľko poradenských sedení som navštívil. Bol som presvedčený, že ak by som teraz zomrel nikoho na svete by to nezaujímalo. Bol som svoj najhorší nepriateľ. Bol som presne tam kde ma satan chcel mať.

Žiadne množstvo liekov mi nepomáhalo, aby som sa necítil na dne. Žiadne množstvo sedení mi nepomohlo, aby som sa necítil bezcenne. Žiadne množstvo pravdy mi nepomohlo, aby som neveril klamstvám. Mal som 18 rokov a snažil som sa nájsť svoje miesto v tomto svete, ignoroval som všetko čo som sa naučil o Bohu.

Je to blokáda, ktorá vám bráni vidieť čokoľvek iné než temnotu. V 18 rokoch som bol hlavnou udalosťou na párty s názvom „osamelosť“.

Ako som tak sedel v aute, ktorým ma moja mama a otec s láskou obdarovali 2 roky pred tým, pamätám si ako som sa snažil presvedčiť, že život je hoden žitia a že existuje niečo čo stojí za to. Ale zatiaľ čo presviedčanie smerovalo k tomu, aby ma sklamalo, myšlienka o ukončení môjho života stále rástla. Použil som google aby som si vyhľadal „bezbolestné spôsoby samovraždy“  a spracovával som všetko v mojej hlave, ako to bude ďalej pokračovať. Pýtate sa prečo? Lebo ukončiť to, bolo ľahšie ako priznať, že som zlomený pred ostatnými.

Z vonku by nikto nečakal bolesť, ktorú som cítil v mojich 18 rokoch. Mal som milujúcu rodinu, veľké úspechy a skvelú skupinu priateľov. Hoci z vonku vyzeralo všetko skvelo, nikto nevedel že bojujem s depresiou posledných 5 rokov môjho života. Už som s tým nechcel bojovať. Bol som pripravený ukončiť to.

Ako som kričal k Bohu, pamätám si ten ohromujúci pocit, ktorý cezo mňa prechádzal. Môj krik: „Bože už to ďalej nezvládam“, čelil Jeho prítomnosti, prítomnosti ktorú slová nedokážu opísať. Ako som sa ďalej delil o svoj hnev s Tým, ktorý ma stvoril, uvedomil som si, že môj krik je čoraz tichší. Môj hnev ustupoval a tlkot môjho srdca sa vracal do normálu. Boh konečne prerušil môj rev a povedal: „Daj mi šancu.“

„Ale Bože, už sa viac nechcem takto cítiť“, spomínam ako som kričal. Jeho odpoveď bola niečo, čo nikdy nezabudnem: „ Ani ja nechcem aby si sa cítil takto, daj mi šancu.“

Ďalšie ráno som sa zobudil, nebol som si istý kedy alebo ako som sa dostal domov. Bol som zmätený, oddýchnutý a celkom som sa tešil na to, čo dnešný deň prinesie. Ako som spomínal na to, čo sa stalo v noci stále mi behalo po rozume: „Daj mi šancu.“

Cestou do práce som očakával, že sa stane niečo veľké. Chcel som aby mi Boh ukázal, že dať mu šancu stálo za to. Chcel som aby mi Boh ukázal, že život stojí za žitie.  Pamätám si ako som si pripínal svoju menovku a šiel na mieste kde strávim 8 hodín svojho dňa a čakal som, že Boh spraví niečo veľkolepé.

Spomínam si ako som si v duchu hovoril „Ideme na to“, keď ku mne prichádzal prvý zákazník. „Jarrid, si to ty?“, povedal vysoký, chudý, dlhovlasý chlap predo mnou. Vysvetľoval mi, že sme spolu chodili na strednú školu, ale že si ho asi nepamätám lebo bol zopár tried predo mnou. Po pár minútach nezáväznej konverzácie sa ma opýtal otázku, o ktorej som presvedčený že pochádzala od Boha: „Nechceš prísť dnes večer do kostola?“

Nemohol som uveriť tomu čo som počul. Bol to vtip? Povedal mu niekto aby to spravil? Pred tým než sa moja myseľ mohla opýtať ďalšie otázky som odpovedal: „Samozrejme, že prídem.“

Tá noc zmenila môj život. To bola noc, keď Boh spravil niečo veľkolepé. To bola noc kedy mi Boh dal cieľ. Po prvý krát v živote som počul evanjelium. Alebo možno som to počul už skôr, ale toto bolo po prvý krát, kedy mi to dávalo zmysel. Uvedomil som si, že život nie je o mne, o mojej sile, mojich plánoch, ale o tom čo má Boh pre mňa.

Lebo ja som skrze zákon umrel zákonu, aby som žil Bohu. Spolu s Kristom som ukrižovaný a nežijem už ja, ale žije vo mne Kristus. A nakoľko teraz žijem v tele, žijem vo viere v Syna Božieho, ktorý si ma zamiloval a seba samého vydal za mňa.
Galatským 2, 20

Depresia a úzkosť sú dve veci, proti ktorým budem asi neustále bojovať a možno proti ním budem musieť brať lieky. Nádherná vec na Kristovi je Jeho ochota pomôcť mi v tomto boji. Ak bojuješ s depresiou, alebo osamelosťou odporúčam Ti siahnuť po pomoci. Daj Bohu šancu a nechaj ho ukázať Ti niečo veľkolepé.

-Jarrid Wilson

http://jarridwilson.com/day-thought-ending-my-life/

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s